Klameme – no a čo?

25.07.2007

Nielenže sa uspokojuje napodobňovaním toho, čo sám nevyrobil ani vyrobiť nedokáže, ale naviac sa obmedzuje na imitáciu nie skutočnosti, ako umelec inšpirovaný formou, ale toho, čo mu jeho uhol pohľadu ukazuje z viditeľného sveta.

Autor: Michal Moravec | Hodnotenie:

Takto hovorí o všetkých tvorcoch vizuálnych zdelení vo svojej výbornej knižke Realita/Fikcia – ríša klamu Francois Jost, jeden z popredných európskych expertov na problematiku médií. V knihe sa venuje hlavne televízií a vysvetľuje ako je nutné aby televízia v každom zábere klamala – poupravovala pravdu. Keď text knihy vztiahnem na oblasť grafiky, vynorí sa pred všetkými grafikmi, designérmi, art directormi, fotografmi atď. jedná veľká morálna dilema. Naše produkty sú bezpodmienečne klamstvom. Aj keby sme predpokladali, že fotografia nie je nijako upravovaná, aj tak je čímsi vzdialená skutočnosti, teda klame. Nehovoriac o maliaroch, ktorí svoje obrazy maľujú podľa svojej fantázie a nie podľa skutočnosti. Tí sú realite na míle vzdialení. Nemajú ani šancu realitu zachytiť, pretože tá sa každým okamihom mení a okrem toho každý sa na svet díva inak, preto aj realita samotná má viacero tvárí. A my musíme žiť s tým, že naša práca je vlastne len produkovanie klamú. Máme sa cítiť vinní?

Platón by nami opovrhoval. Neznášal umelcov, lebo podľa neho len napodobujú napodobeniny a tým sa v jeho systéme s ríšou ideí a reálnym svetom zaraďujú až na dno spoločnosti. Našťastie my máme tú slobodu, že môžeme opovrhovať Platónom. Môžeme sa vykašľať na jeho ríšu ideí. My robíme to, čo od nás ľudia chcú. Pripájame pomocou výtvarného umenia k jednotlivým ľuďom, zvieratám, veciam, … svoje vlastné posolstvo. Všetci s tým musia počítať. Hocičomu dokážeme prisúdiť pozitívne aj negatívne vlastnosti, dokážeme to v očiach ľudí vyzdvihnúť alebo úplne ponoriť. Je to naša zbraň. A využijeme ju tak, aby sme z toho niečo mali hlavne my. Vezmime si ako príklad obaly na produkty, povedzme obaly na műsli tyčinky. Všetky majú krásne obaly, ovocie na nich je také bezchybné, že také nemajú ani v zelovoci v Platónovej ríši ideí. Samozrejme, že do tých tyčiniek sa dáva odpadové ovocie. Obal teda klame. Ten, kto vytvoril obal, klame. Ale mal radšej na obal vložiť fotku nejakého zakrpateného jablka neurčitej farby, ktoré by každého od tohto produktu odpudilo? Aj tak by klamal. Tak radšej nech je to aspoň pekné. Človek, ktorý predpokladá, že to, čo je na obale, je vždy také krásne aj v skutočnosti, by si zaslúžil, aby ho zbavili svojprávnosti, nie aby sme ho ľutovali, že sa nechal oklamať obalom.

Ramonet vo svojej knihe Tyrania médií taktiež tvrdí, že televízia nás klame a veľmi slušne argumentuje a dokladá fakty. Ja s ním súhlasím. Lenže si myslím, že čakať od televízie, že nás klamať nebude je číre bláznovstvo. Môj rešpekt by mal ten, kto by naopak dokázal oklamať televíziu. A čo viac, dobrý „klamár“ (iní to nazývajú aj obchodník, iluzionista, politik – takých povolaní je veľa) by sa mal tešiť veľkej úcte, pretože čím dokonalejší je klam, tým sú schopnosti klamára lepšie od schopností oklamaných. Či snáď neobdivujeme hokejistu, keď dokonalou kľučkou oklame brankára?

Obdivujme teda aj maliara, ktorý nakreslí obraz tak, že pri jeho pozorovaní nik netuší, ako to mohol tak dokázať. Obdivujme grafika, ktorý dokáže retušovať tak výborne, že na fotke aj Paris Hilton vyzerá celkom dobre. Obdivujme fotografa, ktorý strávi poobedie v starej fabrike a o týždeň si pri prezeraní jeho fotiek ľudia hovoria, že to miesto má atmosféru. Obdivujme 3D grafikov, ktorí dokážu naanimovať pohyb Nema (tá malá rybka v animáku) tak, že váš veľkonočný kapor sa hýbe menej prirodzene než ten umelý a klamlivý Nemo. Obdivujme ich prácu, napriek tomu, že je to klamstvo. Klamstvo, ale aké príjemné, zábavné a prepracované do detailov.