Pár rád k foteniu portrétov

0
307

Portréty sú pravdepodobne po fotografiách z rodinných osláv, druhou najčastejšou položkou fotoalbumov. Týmto článkom by som chcel poskytnúť všetkým niekoľko rád ako zachytiť portrét tak, aby každý ďalší dýchal sviežou a vlastnou atmosférou.

Preukazové fotografie na počkanie nechajme zakonzervované už navždy iba v špecializovaných prevádzkach v obchodných centrách. Namiesto snahy o neurezanie temena hlavy je potrebné radšej koncentrovať všetku pozornosť na to, aby ste fotke vdýchli kus duše. Niektorí fotografi zo starej školy vám síce budú vyčítať neostrosť alebo šum, možno ale práve tieto prvky budú dušou vášho záberu.

Pri rozmýšľaní o obsahu tohto článku som skutočne nedokázal prísť na žiadne konkrétne metódy, ktoré musí fotograf dodržiavať, aby jeho záber diváka oslovil. Prišiel som ale na tri zložky, ktorých rôzne pomery spolu vytvárajú vynikajúci portrét: emócia, gestikulácia alebo priestor a myšlienka. Vždy je jedna zo zložiek dominantná. Zároveň existujú skvelé fotografie aj keď na nich niektorá absentuje. Na všetky tri ale pri fotení portrétov treba myslieť.

Emócie

Zachytiť emóciu je určite jednoduchšie ako sa na prvý pohľad zdá. Ľudská tvár je plátnom, na ktoré telo premieta aktuálne pocity. Prečo ich potom z mnohých fotiek necítiť? Odpoveď je veľmi jednoduchá: Snaha o vytvorenie dokonalej fotografie na preukaz spôsobila, že tvár na nej je primalá, a tak pocity nemôžeme „zacítiť“.

Keď som začínal fotiť a kadečo som o fotení čítal, jedna z rád bola skutočne hodná zlata. Znela približne takto: Ak si myslíte, že ste od objektu v akurátnej vzdialenosti, choďte bližšie. Keď si budete myslieť, že bližšie už nemôžte, pristúpte ešte bližšie. A keď si budete myslieť, že ste priveľmi blízko, urobte ešte dva kroky dopredu.

To je cesta ako zachytiť emócie. Potrebujete iba čo najviac eliminovať rušivé okolité prostredie a zvýrazniť samotnú tvár a každý jej detail. Ešte stále to znie zložito?


Gestikulácia alebo priestor

Čo nepochybne vylepší nie iba portrét, ale pravdepodobne každú fotografiu s ľuďmi, sú najrôznejšie gestá alebo rozumne zachytený okolitý priestor. Na prvý pohľad to možno vyzerá ako protirečenie s predošlou časťou článku. To ale nie je pravda. Ak ste čítali pozorne, vyplniť fotografovaným objektom celú fotku je potrebné na odstránenie rušivého okolia. Nie každá aktivita alebo okolie ale musí byť rušivé. Obzvlášť nie ak napovedá viac o príbehu, ktorý sa skrýva za obrazom.

Ak fotíte dirigenta, je nemysliteľné, aby ste ho zachytili bez paličky. Ak fotíte učiteľku, musí byť za jej hlavou rozmazaná zelená tabuľa popísaná kriedou. V opačnom prípade to nie je dirigent ani učiteľka. Možno v ich bežnom živote, ale nie na vašej fotke.

Zachytenie momentu, ktorý sám o sebe veľa vypovie je skutočne náročné. Dokonca roky praxe iba zvýšia pravdepodobnosť, že podobný moment zachytíte. Niekto má na to čuch, iný šťastie. Kľúčom k úspechu je ale trpezlivosť. Inými slovami, neustále pozorne fotoaparátom sledovať svoj objekt, doostrovať, čakať, kým sa akokoľvek podozrivo zatrasie, a stlačiť spúšť. To isté platí pri snahe o zachytenie vypovedajúceho prostredia. Vytipovať si miesto, zaujať dobrý uhol, striehnuť a cvak.

 

Myšlienka

Vdýchnuť fotografii myšlienku je pravdepodobne najnáročnejšie. Gestikulácia alebo priestor dopĺňajú opis okolností, za ktorých záber vznikol. Myšlienka si síce oblieka rovnaký kabát, v konečnom dôsledku je ale niečo viac. Niečo čo môže ľahko uniknúť aj menej pozorným divákom sledujúcim rovnaký objekt. Zároveň idea je tak silným a špecifickým doplnkom, že mnohým divákom vašich fotografií nebude dostatočne jasná, pretože pochádzajú z odlišných kultúrnych podmienok.

Mnohokrát som bol neskutočne šťastný ako mi vyšiel niektorý zo záberov, iní ho ale nedocenil tak veľmi ako ja. Práve preto, že myšlienku, ktorú som na fotke videl ako jej tvorca, ostatní neidentifikovali. Aj napriek občasnému sklamaniu z reakcie divákov sa nepochybne oplatí myslieť na ideové pozadie fotografie. Vám totiž pri každom opätovnom pozretí spôsobí husiu kožu.

To čo vnímam pod termínom myšlienka je najlepšie predstaviť na konkrétnych príkladoch. Na nasledujúcom zábere sa mi podarilo zachytiť speváka Laskyho zo skupiny Para práve v pare.

 

Ďalšia zase zobrazuje muža, ktorý si pri prechádzke lesom vychutnáva cigaretu a evidentne mu spôsobuje potešenie. Pre nezainteresovaných to je rozmazaný a možno veľmi nekvalitne kompozične spracovaný snímok. Mne a mužovi na fotografii ale pripomína jeho prvú cigaretu po polročnej snahe o nefajčenie. Neostrosť evokuje pohyb. Vycentrovanie dymu polročnú abstinenciu, ktorá je v tomto prípade dôležitejšia ako samotná tvár.

 

Ani jedna z vyššie uvedených fotografií nie je technicky dokonalá a ľahko ich predbehne akýkoľvek ateliérový portrét. Ale práve technická nedokonalosť je to, čo im dodáva šmrnc. Dnes žijeme v dobe, kedy už takmer ktokoľvek disponuje digitálnym fotoaparátom a aj mobilom sa dá odfotiť veľmi kvalitný záber. Preto kašlite na ostré tvary a snažte sa namiesto pekného obrázku zachytiť hlboký príbeh.

Autor: Miroslav Nemčok